Začínali sme už v škôlke, kde to ešte bolo v pohode. Zabávali sme sa s hračkami a robili sme všetko možné. Keď sme sa naobedovali, museli sme ísť povinne spať. Ale niektorí sme si len tak ľahli a robili sa, že akože spíme. Keď náhodou odbehla pani učiteľka Koháryová, tak sme využili ten čas, skákali sme po posteliach a obhadzovali sa vankúšmi. No, ale keď sa už vrátila, tak to nastali „kruté chvíle“. Potom nám už nič iné neostávalo, len ísť povinne spať. Ale spoločnými silami sme to prežili a teraz na to iba s úsmevom spomíname. Čo by sme dnes za to dali, aby sme mohli takto poobede spávať a nelámať si hlavu nad učením. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.